Aj na Ficovej perepúti už radového poslanca je na čo poukázať. Nebola to predohraná zrada kedysi jeho najbližšieho dôverníka Mareka Maďariča. Bola to rozhodujúca fáza v zrade ideálov sociálnej demokracie. Ako Judáš sa správal, keď idiotským úsmevom odovzdával prezidentovi svoju rezignáciu na premiéra. Azda v žiadnej slušnej demokracii sa nestalo, aby predpísaný ústavný akt tak hrubo ponížil odstupujúci premiér a dovolil si ešte prezidenta šeptom varovať -„buď spokojný, nikam neodchádzam“.
A tu ho máme! Žiaden iný poslanec, hoci tiež predseda straníckeho klubu, si nevytvoril vlastný podcast na ohurovanie radodajnosťou, pýchou a hoaxami. Rozdávať radosť sociálnymi balíčkami, to vie, lebo ekonomicky rastieme a úspechy nevidí len opozícia. Aj Chile v časoch Pinocheta ekonomicky prekvitala a demokracia bola v troskách.
Na oznamovanie vládnych opatrení nepotrebuje poslanec Fico premiéra, minister Richter stačil asistovať pri obedoch zadarmo aj pri zámere zastropovať vek odchodu do dôchodku. Na Sorosove deti stačí aj sám. Na prejavenie jeho osobnej hrdosti pri spomienke na deklarovanú zvrchovanosť mu zatlieskajú občania Starej Bystrice, to je v poriadku, ale pískajúcich označí za „bojúvky“ opozície, to je už mimo čiary, lebo pískať i tlieskať je rovnako dovolené. Zvrchovanosť by mala korelovať s úctou k hlave štátu, k demokraticky spravovaným inštitučným orgánom a nie hulákaním na protivníkov. Na permanentné deklarovanie zvrchovanosti nemusí byť prítomná čestná stráž v hurbanistických uniformách vo foyeri parlamentu. Česi s tisícročnou územnou a štátnou tradíciou ju v Thunovskom paláci nemajú.
Koľko zastavení sa ešte dočkáme u R. Fica za poldruha roka do volieb? Lebo „Fico naozaj nikam neodchádza, on je výnimočný tým, že vie kaziť aj z opozície...“ a nemá paralelne odolávajúceho oponenta, „...chýba totiž majster populizmu, alternatívny rustikálny socialista, ktorý by mu prevzal voličské jadro“. (Peter Tkačenko: Majstra nenahradíš, SME 19. júla 2018).
No, na populárne témy by sa našiel rečník v opozícii i v mimoparlamentných radoch, ale pokiaľ im niektorá televízna stanica nedožičí pár minút na šírenie posolstva, Robert Fico bude stále bez konkurencie. Do vedomia ľudí nevstupujú politici tak spontánne v tlačených médiách ako v televízii. Minúta na obrazovke znamená viac ako akýkoľvek briskne formulovaný komentár v novinách, ba možno viac ako celý denník hoci aj s najlepším a korektným obsahom.
Koľko sólo výstupov bude teda potrebovať R. Fico cestou na svoju Golgotu, keď podľa toho ako sebavedome deklaruje svoj status predsedu Smeru, netuší, že môžu znamenať jeho Armageddon aj v straníckom rangu. A čo potom bez ilúzií o možnosti znova uspieť? Lebo stačilo. Desať rokov a navždy.
Pravda, aj toto je len tušenie možného. Aj tušenie konca Roberta Fica má pre neho nádejnú verziu: v dejinách, politike a divadle to jediné, čo je predvídateľné, je ich nepredvídateľnosť.
Tibor Ferko