reklama

Aj dejiny a demokracia majú vegetačné obdobia

Nepomyslel som, že môj optimizmus spred deviatich rokov sa môže obrátiť na svoj opak. Publikoval som vtedy text (JETOTAK, 25. 11. 2009), o ktorom si myslím, že si zaslúži reparát, lebo následné sklamanie trvá podnes.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Dňa 28. októbra 1968 bolo v pražskom Národnom divadle slávnostné predstavenie Smetanovej opery Libuša. V prítomnosti L. Svobodu a A. Dubčeka Libuša v priamom televíznom prenose sa opýtala: „Vy jste slyšeli pohanění moje?“ Dva mesiace pred týmto predstavením začatá okupácia nezakryla ešte úplne slnečnú oblohu obrody a tak faktor spoločenskej reality sa zhodoval s divadelnou realitou. Stáva sa to len zriedkavo. (Iný príklad: premiéra Rollandovej Hry o láske a smrti v pražskom Komornom divadle 15. novembra 1965. Spravodajca ČTK v prestávke predstavenia informoval kolegov a rýchlo sa to roznieslo, že vodca ZSSR Nikita Chruščov padol. Druhá časť predstavenia už konotovala s empíriou, ako požiera revolúcia vlastné deti).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Libušino varovanie prehovorilo ešte v duchu Pražskej jari: otázka, výstraha a súčasne aj odkaz spred tisíc rokov. Mýty a proroctvá nestarnú. Keď je národu zle, prehovoria.

November ´09 sa začal v auguste ´89. Vlastne sa nezačal, ale pokračoval na zrúcaninách Pražskej jari. Medzitým bol vegetačný chaos.

Dejiny sa dejú za každých okolností, ale ich význam oceňuje až budúcnosť. Ani pojmy neboli vždy identické s ich obsahom, vlastne sme na to ani neprišli. Napríklad, ľudovodemokratický režim. Chápete ten nezmysel? Keď nie, tak si ho preložte: ľudovoľudokratický. Demos je predsa ľud. Na takýchto nonsensoch sa zakladali povojnové ideály, ber to čert, aj sme im verili ako zmysluplnému vyjadreniu veľmocami rešpektovaného stavu. Zákonite museli prísť pokusy dostať demokraciu do normálu: u nás v roku 1968, v Maďarsku 1956, v Poľsku už v aktuálnom čase sa celkom jasne vyjadrovali o maďarských udalostiach, kým u nás prvý verejne Milan Kundera na IV. zjazde československých spisovateľov v roku 1967. Trend latentného odporu potvrdili Poliaci v lete 1989 voľbami, v ktorých Solidarita porazila komunistov. Naše dejiny sa neponáhľali padnúť hupkom do otvorenej občianskej spoločnosti, kým na totálnu zmenu nebola predohraná Gorbarčvova politika kompromisov. Ani myslenie ľudí sa neponáhľalo urýchliť radikálnejšie proces vnútri socializmu. Potom, ako Havlova vízia nápravy ešte sliepňala v tieni politiky a mediálneho obrazu usmievavého Alexandra Dubčeka, prišiel znova opak normálu. Jeden rok nemohol zmeniť beh dejín, ale dôležité bolo, že naštartovalo trvalé vedomie potreby slobody.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď potom prišiel zlom a spánkom našich dejín zalomcovala novembrová zima, dubčekovské dobromyseľnosti sa zjavili zrazu ako naivné sny politických blúznivcov: už žiadne opravy, nijaké úľavy pre snárov spred dvadsiatich rokov, čo je čas prírastku jednej generácie. Stredovýchodná Európa sa zrútila do vlastnej jamy levovej a zdalo sa, že v nej bude chcieť pochovať svoje hriechy. Záblesk demokracie nebránil nikomu, aby sa postavil do prvých radov novembrových revolucionárov. A tak sa do periodika Verejnosť prešmykol aj redaktor Pravdy, ktorý ešte pred pár mesiacmi cenzuroval v divadelných recenziách mená stranícky neakceptovateľných hriešnikov, samotná VPN napriek svojej rigoróznej revolučnej rétorike pripustila, aby sa predsedom vlády (dočasného) porozumenia stal socialistický minister spravodlivosti. Vodcovia VPN nemali guráž pri spochybňovaní kreditu Jána Budaja ho brániť, ani však zabrániť, aby sa predsedom prvej postsocialistckej SNR nestal namiesto neho jeden z členov posledného predsedníctva ÚV KSS. Na miestnej úrovni sa na prominentov VPN avansovali aj takí, ktorí ešte včera recitovali básničky o strane alebo sa venovali podobným aktivitám v inom levele, a práve oni sa púšťali do kádrových vojen v závodoch, úradoch, školských a kultúrnych zariadeniach. Poniektorých revolučných radikálov v aktuálnom čase ani neškrelo, kto bol kto včera, viac im boli tŕňom v oku šesťdesiatosmičkári, aby nebodaj sa nepokúsili o reparát „socializmu s ľudskou tvárou“. Obavy boli oprávnené, pokus o niečo podobné sa deje dnes.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dejiny nechali pracovať novú demokraciu ďalších dvadsať rokov a pravdu povediac nebyť osemročných záchranárskych prác vlády Mikuláša Dzurindu boli by sme dnes stredoeurópskou kuriozitou bez nadväznosti na demokraciu a inštitúcie starých členských štátov EÚ. Tých osem rokov aj s chybami a prepuknutými škandálni nemalo alternatívu, nasmerovalo krajinu do parametrov demokracie praktizovanej v EÚ. Keby sme pokračovali ďalej cestou ignorancie tejto etapy Ficovou klientelou a osobitne samotným Robertom Fico , o ďalšie štyri roky (pôvodný text, ktorý s malými zmenami reinterpretujem, bol publikovaný v r. 2009) sa bude musieť zopakovať podobná oprava režimu vo formáte demokracie, aká prišla po ôsmich rokoch Mečiarom diktovanou autokratívnou brutalitou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Demokracia je spoľahlivý nástroj, ale keď ho ľudia nevedia, nechcú, nemôžu používať, atrofuje, treba ho znova nabrúsiť. Dejiny, aj keď v nej zlaté časy neprekvitajú, čakajú v útlme na svoje zlaté stránky písané ľuďmi, ktorí svoje sklamania ešte nevedeli vyjadriť vo voľbách postačujúcim elektorátom na vyjadrenie vôle po zmene a prenechali horúce aktuálne výzvy na ďalší čas čakania. Akoby by sme neboli schopní zmúdrieť z našej minulosti, alebo nestačili ešte dozrieť na ponúkané možnosti. Oslovujeme výročie zlomu dejín, aký sa udeje v čase sto i viac ako sto rokov, za zhoršeného stavu demokracie. Libušino varovanie neprichádza zvestované operou, občas však počuť podobné volanie z Bruselu, no nie mýtom zverujú aktuálne posolstvá, ale tvrdej realite.

__________________________________________________________________________________Pod čiarou by sa zišlo dopovedať pôvodné tušenie, že naša krajina spravovaná Robertom Ficom s jedinou pauzou deväť rokov naplnilo obavy vyslovené na počiatku jeho éry. Všetko dopadlo ako ním proponovaná diaľnica do Košíc do roku 2010. Oprávnené obavy o nenaplnených sľuboch sú identické so svetlými zajtrajškami v zmysle hesla „ešte naša generácia bude žiť v komunizme“ (Antonín Novotný). Bilancujeme, kto koľko vládal vládnuť a počítame roky: Čič 1, Moravčík 1, Mečiar 8, Dzurinda 8, Radičová 2, Fico 8. Pellegriny buď 2 alebo samospádom (pomocou opozície, či bez nej) môže skončiť kedykoľvek. Z kolekcie rokov sa nám ponúka audit: kedy a na akej úrovni sa prehlboval deficit demokracie a úpadok morálky? 

Tibor Ferko

Tibor Ferko

Tibor Ferko

Bloger 
  • Počet článkov:  39
  •  | 
  • Páči sa:  17x

Publicista, teatrológ , publikuje odborné štúdie z oblasti divadla, publicistické články, vydal historickú monografiu Divadelné letopisy mesta Cassa, Caschau, Kassa, Košice 1557 - 2017, v súvislostiach dejín. Romány Občan O(t)o, Pokušenie starého kocúra, Lásky hra osudná, Keď chameleón nemá nohy. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu