Po významnej udalosti nasledujú výročia každý rok a ponúkajú vždy nové príležitosti na ich reflexiu. Často niektorá celebrita sprítomní vo vyjadreniach o udalosti aj svoje schizofrenické inotaje, ktoré korešpondujú s ich skoršími vyznaniami. Andrej Danko, kládol veniec, aj sa prežehnal, čosi aj povedal o tomto výročí, ale dbal na to, aby sa v ruskej dume nemohli pohoršovať. Nedbal však na to, aby to, čo hovorí sa nepriečilo s obsahom jeho skorších vyjadrení. To predsa on ľútostivo nariekal v priamom prenose na TA3, že keby bol Š. K. mladší, by ho na kolenách prosil, aby kandidoval za prezidenta. Tak dobre, hercovi formátu národného umelca by rola kandidáta pristala, ale tento herec v občianskom a etickom garde totálne zlyhal: bol evidovaný agent ŠTB s prestížnou právomocou na rezidentský objekt. Po roku 1989, hoci si sám vedomý nalomenej integrity, kde inde by sa bol mohol uchytiť v poslaneckom rangu než v klube SNS. Ale dobre. Zvolili ho. Lenže hlas vtedy azda nevedomého voliča platil potiaľ a stop! Ako však môže Andrej Danko čokoľvek hlásať o normalizácii po okupácii, klásť vence obetiam tejto veľmocenskej svojvôle, ale keby sa dalo, by ochotne zveril najvyšší úrad v štáte osobe, ktorá síce normalizačné postihy sama nepraktizovala, ale svojím významným menom ich kryla a na praktiky ŠTB mal v prenájme pascu.
Po svojich ašpiráciách v čase normalizácie majú mnohí elitní jednotlivci problémy s rozpamätávaním sa. Do komunistickej strany vstupovali pomocou príručky Poučenie z krízového obdobia, dobre vedeli, čo sa doma práve deje, keďže to znova vyzeralo na večné časy, preto žiadna dilema, iba otázka: prečo nevyužiť ponuky na členstvo v KSS. Poniektorí patrili do top rangu slovenskej literatúry a stále tam patria, národná kultúra ich diela potrebuje, osobne ich rekriminovať by nemalo eleganciu demokratov, ale prečo nepovedať, že z ich strany horekovať nad normalizačnými praktikami strany, ktorej slúžili, znamená nerobiť si problém s mravnou integritou. V divokých pomeroch po nežnom prevrate na taký luxus sa nedbalo, nebola objednávka na étos, iba na ašpirácie. Jeden príklad za celok: elitný básnik a prekladateľ okrem iných aj Jevgenija Jevtušenka, toť nedávno už po druhý raz, sa ním zaštiťoval v sledovanom denníku. Talentom a významom k sebe patria, obaja vedia perliť duchom, ale mravne a politickou minulosťou nie sú konformní. Jevtušenko v čase totality nepatril k stúpencom Kremľa (sic: Tanky idú Prahou), za úmrtím Leonida Brežneva netrúchlil veršami ako jeho prekladateľ. V čase Brežnevovej smrti sme už 18 rokov žili v režime projektanta a exekútora invázie, na ktorú nedávno pripadlo 50. výročie. Nemám v úmysle preberať medzi menami, kto viac, kto menej, ale keď čítam eseje, komentáre podaktorých na aktuálnu módu obrátených, pripadajú mi svojou amnéziou ako Andrej Danko, hoci úroveň ich myslenia a štylistika prejavu sú z iného intelektuálneho sveta.
Aj v mojom životopise by sa našli pred rokom 1968 vyjadrenia v servise straníckej propagandy, ale počas pražskej jar bol môj obrat neodvratný aj s neskoršími následkami. Étos obratu mohol slúžiť na to, aby aj po násilnom umlčaní liberálnej paradigmy zostala v spoločnosti intelektuálna rezerva mravov na jej pokračovanie. U neposlušnej kasty v straníckych radoch figuroval liberalizmus na platforme socializmu s ľudskou tvárou, aj to bol revolučný posun, lebo hneď a zaraz, kto by bol tušil, žeby mohlo ísť o zmeny bez KSČ. To mohla predpokladať v Čechách len disidentská garnitúra okolo Václava Havla, na Slovenska sa takto nádejala azda hŕstka klerikov alebo veriacich okolo Jána Čarnogurského a Františka Mikloška.
Všetko napokon bolo, ako má byť, ale procesy premien Šavla na Pavla sotva možno prekonať na báze jednej či dvoch generácií.
Ďalšia pamätihodná udalosť a výročie sa k nej vracia. V roku 1998 sa skončila éra vlády tmy Vladimíra Mečiara. On sám však ešte dlho figuroval v rôznych formátoch politickej praxe. A keď už nie on, jeho pohrobkovia sú stále prítomní na aktuálnej politickej scéne. Po mečiarizme zostali dosiaľ nevysvetlené, nevyriešené kauzy a už sa len v ročných cykloch pripomenú, nech aspoň pamäť pomáha varovať pred ich recidívou.
Irena Brežná ako osemnásťročná emigrovala s rodičmi a bratom do Švajčiarska v roku 1968. Na Slovensku vydala niekoľko kníh a je známa aj z publikovania v našich médiách. V naposledy publikovanej knihe esejí reportuje svoje spomienky na rozmanité témy o ideáloch, života a spolužití v rôznych štátoch a na Slovensku. V zábere má aj individuálne osudy, okrem iných aj tento: „...autor Andrej Hrico kritizoval nielen Rydla, ale aj vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara. Hrico zaplatil za nebojácnosť vysokú cenu: Zbili ho tak, že skončil v nemocnici. Ohrozovali ho, Mečiar a jeho najvyšší politickí spolupútnici ho bombardovali žalobami, takže napokon odišiel do exilu. Neskôr sa jeho meno našlo na tajnom zozname ľudí určených na likvidáciu“. (Postrehy emigrantky, s. 190, vyd. Aspekt 2017). To, čo autorka uvádza, nesporne stačí na získanie azylu, no spomínané reálie sú autentické iba z pohľadu ponúknutého zdroja. Andrej Hrico v sledovanom čase mal síce placet zakladateľa Domino efektu, ale ideovým programátorom novín a ich najbúrlivejším autorom bol Peter Schutz. To on bol, aj po Hricovi zostal, terčom na odstrel. Ale to najpodstatnejšie: kam sa podel akýsi „tajný zoznam“ a kto o ňom na Slovensku vie? Hrico bol radový novinár a krátky čas niečo písal z pozície proti Mečiarovmu režimu, ale boli desiatky exponovanejších novinárov, oveľa viac riskovali a žiadna fyzická likvidácia nehrozila, hoci na výstrahu sa u niektorých všeličo prihodilo. Hrico nepredstavoval nebezpečenstvo typu Remiáša či Fegyveresa, to len v emigrácii sa mohol pasovať za ohrozený druh. Bolo známe, že SIS mala v ére Mečiara zoznam novinárov určených na sledovanie, zoznam sa však na verejnosť nikdy nedostal, (je to súčasne otázka pre Syndikát slovenských novinárov, prečo sa o to nepostaral ?). Epizóda z Knihy Ireny Brežnej je nesporne poučná, ale autorka mohla predísť kamufláži, stačilo e-mailom osloviť Petra Schutza , ktorý ním písanými stránkami Domino efektu čelil hrozbám bez heroických efektov ešte dlho po Hricovi. Resumé: z novinárov nikto neemigroval pre kritické reflexie o augiášovom chlieve. Pozície bolo potrebné obstáť doma, nie v emigrácii
K ďalším výročným udalostiam bude nesporne patriť aj zmena dnešných pomerov na Slovensku, koniec desaťročnej dominancie Ficovho Smeru. Či to bude o poldruha roka, či skôr alebo neskôr, a či to vôbec bude, v demokracii môže prísť zmena iba vtedy, keď prídu voliť aj tí, čo zmenu chcú.
Tibor Ferko