Štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí Maďarska ešte pred summitom visegárdskej trojky (15. februára 1991) v interview pre denník Magyar Hírplap (11. 1. 1991) hrdo oznamoval, že „Maďarsko má výhodu jedného kroku“. Aj poľský prezident Lech Walesa pred stretnutím susedov pripomínal v interview pre denník Le Figaro, prevzal ho Magyar Hírlap, že „hoci naše krajiny pochádzajú z toho istého politického zriadenia, naše reformy a hospodárske pomery sú rozdielne“. Po rozpade trojky bol Václav Klaus heroldom prestížnej pozície Českej republiky, keď oznamoval, že nepochybuje o tom, že ako prvá bude prijatá do NATO. Následne mu kontroval Andrzej Olechowski tvrdením, že prvé bude Poľsko.
Keď v jeseni 1994 sa podarilo Hankovi Brownovi presadiť tzv. Brownov dodatok o pripravenosti krajín visegrádskej skupiny na skupinový vstup do NATO , mohlo byť ešte aj Slovensko ašpirantom na takýto vstup aj napriek tomu, že bolo najslabším článkom skupiny. Signály zo Slovenska nielen znejasňovali skutočné zámery jeho zahraničnej politiky, ale prehlbovali sa tiež diferencie medzi ostatnými uchádzačmi.
Slovensko prestalo byť partnerom v tíme nielen laxnosťou v prístupe k spoločným záujmom, ale, a to hlavne, bojkotom aktivít na nižšom stupni združovania. Predstavovala ho „malá integrácia“ stredovýchodných štátov.
Na ustanovujúce zhromaždenie Karpatského euroregiónu (KER) v Debrecíne (14. februára 1993), ktorej význam potvrdila svojou účasťou Cathrine Lalumiérová, generálna tajomníčka Rady Európy, nesmel odcestovať minister zahraničných vecí Mečiarovej vlády Milan Kňažko. Odôvodňovalo sa to o. i. nepripravenosťou legislatívy. Pravý dôvod sa ukázal o dva roky, keď sa opäť v Debrecíne uskutočnilo (január 1995) zasadnutie medzinárodnej rady KER. Na tomto zasadnutí mal byť ustanovený košický primátor za jej generálneho sekretára, ale primátor ako Mečiarovej vláde lojálny subvariant na samosprávnej úrovni do Debrecína necestoval. Keďže Rada KER napriek tomu schválila plnoprávne členstvo pridruženým deviatim okresom východného Slovenska, zareagovala na to Mečiarova vláda. Minister vnútra Ľ. Hudek na pasienkovom zlete priaznivcov HZDS razantne vymedzil postoj vlády: „Naše stanovisko je jednoznačné. Slovenská republika chce vstupovať do Európy ako celistvý, zvrchovaný štát (...). Naša zásada vychádza z toho, že nemôžeme povoľovať činnosť takým zoskupeniam, ktoré dostávajú finančné prostriedky zo zahraničia a vyvíjajú činnosti, ktoré nie sú v záujme Slovenska“. Okrem toho, že pohrozil starostom obcí a primátorom miest aj trestným stíhaním za takéto nepovolené združovanie sa, strhla sa proti mediálna kampaň. Debrecínske rozhodnutie Rady KER označil denník Slovenská republika titulkom článku Petra Vala ako „pokus o fait acompli“, čím aktualizoval oznámenie maďarského ministerského predsedu Pála Telekiho, ktorý telegrafoval (21. 3. 1939) maďarskému vyslancovi vo Varšave: „Prosím, oznámte Beckovi dôverne, že sa pousilujeme vysunúť spoločnú hranicu rusínsko-maďarskú vytvorením Fait accompli“, čo v preklade znamená, vec je skončená. Autorovi článku sa hodilo doložiť, že ak „sa do dvoch dní honvédi pohnú“, malo by to povzbudiť orgány činné v trestnom konaní, aby začali konať. Nič iné nepripomínal ani Vladimír Mečiar v rozhovore pre poludňajší Rádiožurnál 13. februára 1995 v súvislosti s osobami, ktoré sa angažovali za presadenie plnoprávneho členstva samospráv obcí a miest v KER z nominovaných deviatich okresov východného Slovenska. Je to len malá ukážka, ako vyskočilo Slovensko z malej i veľkej integrácie pre predstierané obavy, že by to ohrozilo našu vlastnú štátnu integritu.
Z obdobia vlády blasfemického postoja vlády Vladimíra Mečiara nielen k visegrádskemu zoskupeniu pochádza výrok ministerky zahraničných vecí USA Madleine Albrightovej o Slovensku, že je čierna diera. Déjà vu: sme tam, kde sme už raz boli. Teraz nevieme akceptovať globálny compact OSN o migrácii, súčasne nedovolíme slovenskému ministrovi zahraničných vecí Milanovi Lajčiakovi, aby ako spoluautor dokumentu figuroval v dôstojnej zostave delegátov krajín, z nich len deväť európskych sa rozhodlo svetové fórum v Marrákeši sabotovať. Solidarite višegrádskej štvorky asistuje teraz taká istá nacionálna sebeckosť, aká ich v prvých rokoch po zrode paktu rozdeľovala. Nezabudnime pripomenúť, že zásluhou politiky Mečiarovej vlády vypadlo Slovensko zo všetkých integračných procesov. Na prípadné následky trucpolitiky Andreja Danka budú môcť rezolútne reagovať voľby o poldruha roka.
Tibor Ferko
Autor bol v Budapešti (1990 – 1991) spravodajca denníka Národná obroda
