Historická pamäť Košíc v spánkovom režime

Autor: Tibor Ferko | 2.6.2019 o 17:46 | Karma článku: 1,25 | Prečítané:  438x

Na margo pamiatkových a urbanizačných aktivít mesta Košice  sa žiada rodenému Košičanovi uvažovať v opačnom garde, ako sa to aktuálne dialo a stále deje.

 

Za posledných päť – šesť rokov sa udiali významné udalosti v hraniciach mesta aj štátu. Búrlivé aktivity sa začali prípravou Európskeho mesta kultúry v roku 2013. Procesom uskutočnenia tejto akcie sa zmenil charakter kultúry mesta.  Ale ohlas na jeho otvárací akt bol rozporuplný.  (Pod čiarou: Akoby z regálov po záruke sa regrutovala z Londýna  skupina Jamiroquai s extravagantným spevákom Jay Kay - dotácia mestskej organizácie 250 tisíc €, prijímacia agentúra dala dvakrát toľko. Za víťazstvo košickom maratóne bola  v danom roku prémia 10 tisíc €, za prekonanie svetového rekordu berlínskeho maratónu 120 tisíc €).

Samotné otvorenie podujatia bolo synonymom aktivít, aké sa nastavili na investičný program v rámci EHMK. Nič sa nepostavilo a všetky investované peniaze slúžili na obnovu objektov postavených v 19. a 20. storočí. Na investičnú činnosť slúžilo z európskeho fondu 60 miliónov €, plus dotácia štátu. Keď sa do súťaže zapojil prešovský architekt s vizuálne pozoruhodným projektom obnovy  (zastrešenia) amfiteátra, (amfík je v meste pojem), skončil medzi porazenými. Bol to jediný urbánny zámer hodný podobného odkazu prekračujúceho obzor storočia, ako sú známe stavby zo stredoveku alebo  18. a 19. storočia. Na týchto artefaktoch spočíva totiž jedinečnosť a príťažlivosť v danom prípade aj mesta Košice.

Za posledných sto rokov sa v Košiciach nič pozoruhodné nepostavilo, (česť a sláva dopravnej štruktúre!). Na večnú pamäť socializmu slúžia sídliská. Nebyť však stavby oceliarne HUKO, vidiek by sa do mesta nebol prisťahoval. Ako vždy, všetko so všetkým súvisí. Popri tom, čo sa naposledy vybudovalo v čase prvej republiky, mesto už nič podobné nepostavilo.  No dobre, nová železničná stanica. Ale aj jej prvá podoba vznikla na mieste zbúranej ikonickej stavby z roku 1896. Pritom sa zabudlo na to, že koncom éry prvej republiky sa uvažovalo o súťaži na novú železničnú budovu na konci Masarykovej ulici. Aj na to sa zabudlo, že podľa v súťaži vyznamenaného projektu malo byť z Legionárskeho námestia vytvorené Forum Cassovia: krytá tržnica, koncertná sála, zmena jeho nepravidelného tvaru na obdĺžnikovitý a dominovať mu mala nová radnica. Pochopiteľne, nové časy, nové módy a smery. Ale terajšie námestie ovládla tuctová paneláková stavba auparku. Tomuto zámeru mohol lepšie poslúžiť  bývalý kasáreňský areál pred budovou hlavnej pošty. Centrum mesta sa mohlo posunúť o ďalšiu dimenziu a na Moyzesovej ulice by fungoval frekventovaný obchodný pulz. Je to pasé a zvykli sme si. (Pod čiarou: Keď koncom roku 1999 Parížania naliehavo volali po zbúraní Eiffelovej veže, medzi vyzývateľmi vynikal aj hlas Guya de Maupassanta, napokon sa z neho stal horlivý návštevník kaviarne na trakte veže. To sa stalo aj s košickým auparkom postavenom na nevhodnom mieste, popíjame v ňom kávu všetci rebeli. Rozdiel je markantný: tam ikona mesta, tu tuctová škatuľa).

Ale o krok nazad. Na to, že tu chýba športová infraštruktúra, si mesto spomenulo, keď muselo odriecť usporiadanie olympijských hier mládeže. Kde bola pamäť  primátora Richarda Rašiho, keď podal prihlášku a mestu priznali právo na jeho usporiadanie? Mesto nemá medzinárodným normám vyhovujúci atletický štadión, univerzálnu športovú halu, bude mať futbalovú arénu v polovičnom profile, na zvyšok nie sú peniaze.  Po grandióznom tzv. všešportovom areáli zľahla zem, nič sa nedokončilo alebo sa zbúralo. Mesto kandiduje a keď už je na tesno, novozvolený primátor navštevuje pôvodcu zámeru, ale už vo funkcii vicepremiéra a on funkcionárom z inej politickej garnitúry poradí, aby si poradili sami.

Košice prepásli jedinečnú možnosť zaskvieť kultúre a umeniu slúžiacim stavebným skvostom ako odkazom tohto storočia tým budúcim (mohla to byť  účelu zodpovedajúca budova galérie alebo integrovaná bibliotéka, aj keď nie práve á la Kaplického Chobotnica, hoci prečo nie?), pravda, už  nie na tom námestí, ktoré opanoval brutálny urbánny koncept. Zvykneme si. Načo si nesmie mesto zvyknúť je zabúdať na historickú väzbu s dobou, v ktorej  sa kreovala jeho dnešná prítomnosť.

Tohoto roku je storočie od smrti  Štefánika, po storočnici ČSR ďalší monent pripomína, že busty Štefánika a Masaryka sú prítomné akosi „out“,  v pozadí rušnej dopravného uzla, kde sa kolmo k sebe zbiehajú ulice Štefánikova a Masarykova. Kedysi tu bola oddychová zóna, na krátky čas zodpovedalo pomenovanie ulíc daným pomerom. Nezabudnime však na to, aké boje sa odohrávali medzi konšelmi na mestských fórach za prvej republiky, aby sa hlavná ulica premenovala na Štefánikovu. Aj sa premenovala, ale po päťročnom maďarskom interregne sa mesto k menu Štefánika nevrátilo. Leninovi  pripísali Hlavnú ulicu a Gottwaldovej soche miesto, kde stála socha Štefánika.  

Skráťme to. V Spišskej Belej v minulých dňoch stihli vrátiť sochu Štefánika na pôvodné miesto. Aká to impertinencia, aj keď už neslúži historická pamäť, mala by motivovať  konšelov na reinštaláciu busty Štefánika verejná mienka, ktorá spoluzakladateľovi ČSR priznala titul najväčšieho Slováka. Pochopiteľne, vedno s bustou Masaryka by mali putovať do parku za Michalskou kaplnkou.

A opýtajme sa aj na iné: prečo nie je popri pomníku osloboditeľov aj pomník holocaustu? Na pár metrov odtiaľ bola expedičná stanica na odsun 13 tisíc pôvodných obyvateľov mesta. Odtiaľto transportovali v dobytčích vagónoch košických Židov. Dnes iba v predstavách komponovaná integrálna doprava už vtedy fungovala, lebo v meste rozchod koľají má železničné parametre.  V čase od 14. 5. do 20 .7. 1944  cez košickú železničnú stanicu prešlo denne, alebo priamo z mesta odišlo 137 vlakov a v každej vlakovej súprave  bolo 2 tisíc Židov. Tento exodus pripomína pamätná tabuľa na budove Štátnej vedeckej knižnice, ale na mieste činu nič! Je 74 rokov po vojne a niet vôle sa vyrovnať s minulosťou. Jedna tabuľa hebrejsky písaným odkazom je na zadnom múre synagógy vo dvore na Krmanovej ulici. A to je všetko!  V čase, keď fašizmus nefiguruje ako výstraha v dejepisných traktátoch, ale je personifikovaný v slovenskom a už aj v európskom parlamente.

O páchateľoch sa hovorí, že sa vracajú na miesto činu. Významným dejateľom sa to posmrtne prihodí tiež, ale v opačnom význame, za zásluhy. Niektorým sa to nepodarí, hoci by si to zaslúžili.

Tibor Ferko

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?