Július Nosko, zootechnik v hodnosti generála

Autor: Tibor Ferko | 25.8.2019 o 16:24 | (upravené 27.8.2019 o 8:25) Karma článku: 2,53 | Prečítané:  970x

V aktuálnom čase sa vraciame k udalosti spred troch štvrťstoročí. Keď si uvedomíme, že prvá Československá republika je iba o štvrťstoročie staršia, bilancujeme deje koreňmi kolosálne späté.

V roku 1964 pri dvadsiatom výročí SNP vedenie KSČ poskytlo predtým nevídanú možnosť  na prehodnotenie problematických stránok SNP.  Hoci možnosť znamenala odtiaľ potiaľ, pri tejto príležitosti vyznamenali generála vo výslužbe Júliusa Noska Radom Červenej zástavy. Predtým pred piatimi rokmi nebol hodný ani Pamätnej medaily SNP. Z čias mierneho zmierenia sa s realitami SNP sa mi zachoval rozhovor s náčelníkom štábu povstaleckej armády  plukovníkom Júliusom Noskom. Od päťdesiatych rokov pracoval ako zootechnik  na družstevnom dvore  v Dobřanoch pri Plzni. Ako agronóm v JRD v neďalekej obci zdieľal podobný osud armádny generál Ludvík Svoboda. S oboma menami sa manipulovalo opatrne a tak generálovi Noskovi sa ani po rehabilitačnom akte nedostala možnosť prehovoriť rečou vojaka. Preto aj uverejnenie môjho rozhovoru s ním, aj keď sa už nachádzal na obťahovej stránke denníka Pravda, zásahom tlačového dozoru bolo zmarené.

Keď som sa Júliusa Noska opýtal, čo vyplýva pre vojakov z nových možností hovoriť o Povstaní, povedal, že sám si kladie otázku, prečo historici, ktorí písali o Povstaní, musia sa teraz opravovať, ale vojaci  dvadsať rokov nič nepísali a preto nemusia nič opravovať. Opýtal som sa tiež, či opatrenia na prehodnocovanie povstaleckého hnutia splňujú jeho predstavy. Tu je odpoveď: „Týmto činom by sa mala očistiť aj povesť hrdinsky bojujúcich 73 tisíc vojakov. Lebo keď sa hovorí, že politickou silou bola KSS, priznajme, že hlavnou bojovou silou bola armáda. Je síce pravda, že po ústupe armády do hôr  hlavné ťažisko aktivít prešlo na partizánov a na 2. paradesantnú brigádu, ktorá zostala jednotkou aj v horách. Armáda sa však po ústupe do hôr včlenila do partizánskych jednotiek.  Mnohí príslušníci armády ťažkú zimu nevydržali, stiahli sa do dedín. Stali sa zásobovačmi bojovníkov v horách a jedine ich pomocou vydržali zimu prežiť. Dlho sa tradovala fáma, že armáda bola rozpustená. Ignoroval sa fakt, že bol vydaný posledný rozkaz veliteľa, aby armáda prešla na partizánsky spôsob boja“.

V rozhovore s generálmajorom Noskom sme nazreli aj do tajomných zákrut zamlčaných dejín, v ktorých ani dnes ešte nie je všetko nesporné a jasné. Patrí sem skutočnosť, že v čase Povstania dve po zuby ozbrojené slovenské divízie  na východnom Slovensku zostali v kasárňach, aby napokon dospeli k zrade  a bez boja vydali vospust divoké karpatské priesmyky nepriateľovi, čo nepredstaviteľne skomplikovalo aktivity neďaleko operujúcim sovietskym vojskám. Aj po vyjadrení Júliusa Noska zostáva otázka otvorená: „Pre mňa je to podnes záhada, ako sa to mohlo všetko zbehnúť, čo zavinilo stratu týchto dobre ozbrojených divízií. Keby sa boli tieto útvary zapojili do Povstania, myslím si, že by to bolo mohlo znamenať oslobodenie strednej Európy už v jeseni roku 1944“.

Júliusovi  Noskovi uložil fašistický súd v roku 1944 trest smrti za účasť v SNP. V roku 1946 ho povýšili do hodnosti generála,  v roku 1947 bojoval ešte v slovenských horách s benderovcami, bol veliteľom jednotky, ktorá ich zneškodnila a veliteľa Burlaka zajala. V roku 1953 preložili Júliusa Noska do zálohy a armáda si ho viac nevšimla.  Bodka za spomienkami: „Keď ma prepustili z armády, pozerali sa na mňa ako na prašivú ovcu. Deti sa len horko ťažko dostali na štúdiá“. A to sa prihodilo deťom, ktoré počas Povstania previezli sovietski vojaci do bezpečia v Moskve.

Celý rozhovor som publikoval až v roku 1990 v denníku Národná obroda.

Tibor Ferko

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Útecha pravého Slováka

Len si príďte, klimatické zmeny, s tak mentálne nastaveným národom, ako sú Slováci, nevybabrete!


Už ste čítali?