Maľujem čertov na stenu

Autor: Tibor Ferko | 19.11.2019 o 13:28 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  531x

Je veľa otáznikov aj popritom, že sa veci diali v norme, azda aj politicky legitímne, ale integrita v morálke nehrala rozhodujúcu rolu. Facky zaucho morálke boli aj zostali.

Pozerám sa na obrázky. Pýtam sa, ako sa precúdili cez riečicu nežného ortieľu Novembra 1989? Jeden s ortieľom nad nevinným kňazom, druhý s nádejou na reinkarnáciu klérofašizmu. Sudca si pripadá nevinný, aj keď pochybil, kryje ho zákon. Ale klérofašizmus bol aj za socializmu na indexe. Aj teraz síce je, ale zákon možno obísť s nedokonale napísanou žalobou na delikventa. Dva obrázky: Harabín a Kotleba. A príde na um Kolkocký z Obchodu na korze, lebo homo bestia na našich uliciach je stále prítomné.

Pýtam sa, čo vlastne potrestal prevrat v nežnom rúchu, keď takíto exoti zaujali po tridsiatich rokoch  povšimnutia hodné pozície na šachovnici politických strán a obaja majú sľubné možnosti  svojimi figúrkami. Kto hrá šach, vie, že aj s pešiakom možno dať mat alebo pat. Pozerám sa aj na iné obrázky. V televíznej debate diskutuje Milan Kňažko s online prítomným Petrom Weissom. Milan povie, že on prvý vyriekol žiadosť o zrušení vedúcej úlohy KSČ, Peter listuje v papieroch a zisťuje, že  samotná Komunistická strana už skôr navrhla zrušiť jej vedúcu úlohu. Načo potom musela byť revolúcia, keď samotná strana  sa už dokázala zriecť  dominantného postu v krajine? Peter Weiss v čase vynášania rakvy s Vlastou  Chramostovou   „zo zlatej kapličky nad Vltavou“  tlieskal na schodoch v majestátnej role veľvyslanca. Spomenul  si just vtedy na to, čo publikoval  ako renomovaný ideológ  „vedeckého komunizmu“ v Novej mysli o poaugustovej normalizácii v spoločnosti v zmysle  poučenia z krízovej  vývoja?  Pozerám sa na obrázok Andreja Danka. Druhý najvyššie postavený človek v štáte medituje na margo jubilea: odmieta Mariána Leška, denník N a postuluje nezmysel, že politika nepatrí na úrad prezidenta.  Bez komentára.

Čo bolí, to prebolí, spieva sa na koncertoch. Neprebolí. Sú okolnosti, keď je normálne nepripúšťať zabúdanie na minulé previnenia, lebo sa do prítomnosti preniesli bez pokánia. Na balkóne Melantrichu v novembrovej  hrmavici vedľa Václava Havla a biskupa Václava Malého  „na jednej demonštrácii sa objavili dvaja príslušníci Verejnej bezpečnosti, ktorí sa prišli ospravedlniť za brutálne zásahy...“. Biskup  Malý sa s nimi pomodlil Otčenáš. (in: Sme, 18. 11. ´19).  Dostali rozhrešenie, lebo sa kajali.

V mojom okolí sme podpisovali Antichartu. Ja pod ťarchou vedomia, že som kontinuálne sledovaný ako signatár 2.000 slov, (corpus delicti v archíve ÚPN), tí druhí, aby mali pokoj. Keď prišla revolúcia, prišlo mnohým podstúpiť procedúru svojho skrášľovania. Všetci sme kolaborovali, ale nie všetci rovnakou mierou. Dvaja z môjho okolia sa angažovali vo VPN, jeden ako tribún revolúcie, druhá osoba, predtým politicky angažovaná a vo VPN tiež mimoriadne, boli signatármi anticharty. Nepripúšťala sa však výčitka. Lebo aj Werich.  Ibaže Werich nestál na tribúne. Ani ja som sa tam netrepal, lebo všetci ostatní sme boli potrební pod tribúnami, tam bolo dosť miesta pre každého.  O tých na tribúnach, teda podajedných, platí, čo povedal Miroslav Žbirka: „...odmietam tie reči, že keby nebolo nás...“ .(In: Sme 18. 11. ´19).

 Je tu veľa otáznikov. Vieme, kto je kto. A preto sa môžeme pýtať, či podaktorí revolucionári mali morálne oprávnenie stáť na tribúnach po boku tých, ktorí sa o nežný prevrat zaslúžili. Nerobili na mňa dojem nájazdy bratislavských  divadelníkov na východ. Za ich gestami stála minulosť anticharty.  Maľujem čertov na stenu, lebo mi príde vhod aktualizovať November výčitkami na adresu tých, ktorí bez pokánia stáli na tribúnach s neodbytným tušením, že je to pravá chvíľa na ich vykúpenie sa zo zlyhania a na štart kariéry. Kto sa predtým nedištancoval od toho, čo  zrazu odsudzoval, keď už nebol v ohrození, neprejavil za mak odporu proti teroru režimu, nemal  čo vystrkovať hlavu medzi disidentmi a im podobným rebelmi, ktorí riskovali život na slobode pre svoju angažovanosť proti aktuálnej moci. 

Máme pred sebou obrázky Kotlebu a Harabína.  Morálna integrita jedného sa viaže k vojnovému slovenskému štátu, u druhého k pred i ponovembrovej sudcovskej praxi, k demagógii a populizmu. Ich „anticharta“ je  kreovaná s podporou koho?  Nie je vylúčené,  že tímy obidvoch exotov budú spolu v parlamente. Umožnil by im rezultát voličov, ktorí nepobadajú, že fašizmus  sa reaktivuje v rôznych podobách extrémizmu. U jedného „ur“,  u druhého „krypto“.

Najvážnejšia výzva doby je dobre vedieť, kto je kto. Aby sa  nám ponovembrové alibi nevrátilo v horšom variante.

Tibor Ferko

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?