Autor nebezpečenstvo zobrazil v podobe záhadnej nemoci, ktorej prvým príznakom je necitlivý biely znak na koži, podľa neho bola hra pomenovaná.
V skratke a zjednodušene: Dr. Galén našiel liek na chorobu, ktorá sa masovo rozšírila a za možnosť jeho použitia požadoval svetový mier. Keď v kufríku niesol tento vynález Maršalovi, ktorý mal vyhovieť jeho požiadavke, ľudia nerozumejúci jeho argumentu o tom, že nesmie byť žiadna vojna, ubijú ho a rozbijú fľaštičky s liekmi. Kým maršala ďalej oslavujú, doktora Galéna zabije jeho liek na „bielu nemoc“. Ľud vo vojne nezvíťazí, zvíťazí nevyliečiteľná „biela nemoc“.
Také je to jednoduché, keď davové bláznovstvo je silnejšie ako zodpovednosť. Podobných morov, ako je terajšia, bolo v pan či epidemickom prejave dosť. Číta ich v biblických príbehoch a varuje Dr. Krčméry, takpovediac náš Dr. Galén (no nie s jeho osudom). Jeho reflexia je súca na prečítanie v aktuálnom vydaní .týždňa.
Ako úplne nekompetentný vo veci vraciam sa späť do divadla. Postarší majú v pamäti inscenáciu Bielej nemoci v SND (1958) alebo v ŠD Košice (1968). S prihliadnutím na biblické, ale aj novoveké časy Karel Čapek nebol prorok, (napriek tomu jeho slovo ROBOT v R.U.R. sa stalo svetoznámym pojmom), ale ním kreované fiktívne príbehy zostali rezonovať na pulze dňa aj po sto rokoch.
Divadlo má dar vidieť realitu v spätnom zrkadle, osudovostiam sa nevyhýba ani v časoch, keď konfrontovať minulosť s prítomnosťou nesie veľké riziko. Mohli by sme predostrieť veľa ukážok valentného spojenia umeleckého diela s toxickou skutočnosťou, hoci aj proti zámeru autora, ako sa to stalo u Tolstého. Jeho často dramatizovaný román Vzkriesenie o kajúcnom hriešnikovi, ktorý zavinil krutý osud Káti Maslovovej bol silnejší, ako autorov svetonázor neodporovať zlu. A tak proti jeho vôli bola na súde prednesená žaloba vrhnutá do tváre celého Ruska. Nehodilo by sa to spomenúť bez predchádzajúcich kontextov, keby sa tento odkaz z Ruska nebol aktualizoval v prípade Oľgy Scheinpflugovej, manželky Karla Čapka, ktorá hrala rolu Káti v čase protektorátu. Keď po predstavení prišla v noci domov, jej dom bol vnútri rozvrátený a obsadený gestapom. Jedno s druhým, takto aj posmrtná pomsta autorovi za Bielu nemoc vyzývajúcu ľudské svedomie na odpor proti fašistickej totalite.
A sme báze sveta: Čapek a Tolstoj, človek proti zlu a človek neodporujúci zlu sa stretli pod tou istou viechou demystifikovaného konkrétna.
Hoci sú známe paradoxy autorov a ich diel aj z našej nedávnej minulosti, pozrime sa o dvesto rokov späť. Keď operu D. F. Aubera Nemá z Portici hrali v roku 1830 v Belgicku s námetom neapolských rybárov v 17. storočí, divákov natoľko vzrušili emócie z predstavenia, že ľudia priamo z divadla tiahli do ulíc, chopili sa zbrane a zmocnili sa vlády. Boli síce porazení, ale hra vyvolala revolučné nálady vo viacerých krajinách. Podobne to bolo aj s Beamarchaisovou Figarovou svadbou, ktorá predznamenala budúce deje päť rokov pred Veľkou francúzskou revolúciou.
Pripomenutie Bielej nemoci nie je o volaní práve teraz vidieť jej filmovú adaptáciu z roku 1937, ale o potrebe byť odhodlaný sa postaviť proti zlu v jeho pandémickej verzii, ako to urobil Čapkov lekár, hoci ho to stálo život. Biela nemoc a koronavírus sú omen nomen.
Tibor Ferko
